Dobre, dobre

(autorka článku :D ) si zabalila batoh do igelitovej fólie (preto, aby pri nakladaní do lietadla pracovníci neodtrhli niektorí z popruhov) tak nešikovne, že ten batoh nemala potom za čo chytiť a ako preniesť. Tak ho otočila dole hlavou a vliekla za sebou za spodnú časť. Ani nevravím, ako sme pútali pozornosť, keďže sme sa na tom hlasite smiali a batoh vyzeral ako obrátená pyramída.

Do prímorskej dedinky Tale sme dorazili už týždeň pred začiatkom tábora, preto sme sa mohli naplno podieľať na prípravách. Maľovali sme kulisy, rôzne plagáty, pripravovali sa na krúžky, ktoré sme potom mali s deckami. Tiež sme každý deň spolu s domácimi animátormi pripravovali konkrétny program a hry na jednotlivé dni.

Téma dvoch týždňov prímestského tábora bolo Tajomstvo hovoriacej truhlice. Spolu s Jackom a Irenou sa deti cez truhlicu dostávali do rôznych svetov, k indiánom, do Egypta, k pirátom a pod. Každý deň decká prežívali s nimi iné dobrodružstvá. Snažili sa uskutočňovať výzvy na jednotlivé dni, zamerané na priateľstvo, odvahu, lásku, rodinu a pod. Deti si mali tiež možnosť vybrať z rôznych športových a kultúrnych aktivít. My sme mali na starosti atletiku, angličtinu, kreslenie a tvorivé dielne. No, musím povedať, že v mnohých sa skrýva obrovský potenciál a niektorí by ľahko predčili aj slovenské deti, hoci žijú v náročnejších podmienkach. Na konci každého dňa deti prezentovali svoju prácu v skupinke. Niektoré skupinky boli veľmi kreatívne a zábavné, úplne sa do toho vžili.

Decká boli veľmi otvorené, veselé a priateľské. Na všeličo sa nás pýtali. Myslím, že hoci sme cudzinci a veľmi sme im nerozumeli, tak nás napriek tomu celkom brali. A čo znamená „dobre, dobre“? Hneď v prvých dňoch pobytu nás počuli deti a animátori často hovoriť slovo dobre. Pýtali sa čo znamená, a potom nás celý čas, miesto pozdravu „ahoj, čau“ zdravili „dobre, dobre“ :)

Tábor končil programom pre rodičov. Deti sa predviedli krátkymi scénkami v rámci skupiniek, ukázali čo sa naučili na krúžkoch, mnohé boli za svoju šikovnosť odmenené drobnými darčekmi. Myslím, že sa slávnosť každému páčila, najviac určite rodičom :) A po odchode rodičov sme mali párty my, animátori. Pri svite mesiaca, pod hviezdami sme všetci, či Slováci, či Albánci, spolu tancovali albánske ľudové tance. Pre mňa to vyjadrovalo akúsi jednotu. Že hoci sme odlišní, z iných kultúr, sme bratia a sestry.

A čo iné, špeciálne sme ešte stihli zažiť?

Kúpanie sa na prázdnej pláži plnej mŕtvych rakov, kde to vyzeralo ako v Stratenom svete.

Západ slnka nad morom.

Výlet k horskému jazeru.

Albánsku svadbu - každý večer počas prvého týždňa sme nechcene počúvali albánsku ľudovú hudbu, ktorá nám skrášľovala zaspávanie. Išlo o albánsku svadbu. Svadobčania kdesi v dedine celý celučičký týždeň po večeroch púšťali hudbu, tancovali, zabávali sa. Dosť hlučne :)

Korytnačky - za jeden deň sme ich videli asi 11.

Hrad - ehm troška sme si otvorili privretú bránku, a tak sme mohli zrúcaninu hradu preskúmať. A ešte nám aj taký pracovník, ktorý tam náhodou bol, urobil krátku prehliadku. 

Zabili sme medúzu. Náhodou, ale vlastne aj našťastie :)

A čo dodať nakoniec? „Kto zažije raz, chce zas!“ :)

za našu sebranku Nika Kamená