Indiánsky Puťááák

Počas celých piatich dní s nami putovali Winnetou a Old Shatterhand. A aby sa naši hostia cítili u nás ako doma, vytvorili sme niekoľko indiánskych kmeňov, prispôsobili sme samozrejme oblečenie, účesy, čelenky, pierka a bol aj indiánsky „make-up“. Tiež sme vyrezávali totemy a vymýšľali pokriky...

Veľmi sme dúfali že aj počasie bude ako na amerických prériách, ale to sa nám už ovplyvniť nepodarilo a niekedy to skôr  vyzeralo ako v amazonskom pralese. Ale presvedčili sme sa že „Veľký Duch“ vie čo práve potrebujeme a že putuje s nami. Povzbudil nás vždy ráno pri sv. omši a pokračoval počas dňa rôznymi prekvapeniami tým, že robil pre nás také malé zázraky ako napríklad že z beznádejne zamračenej oblohy vytvoril krásny slnečný deň, že sa lejak spustil na inom kopci a nie tam, kde sme práve boli my, že na tom rúbanisku ktoré pripomínalo horolezeckú stenu obloženú tŕňovými kríkmi a ostrými konármi a ktorú bolo treba preliezť sa nikomu nič vážnejšie nestalo... :)
Poklad - taký špeciálny- sme dostávali každý deň. Bola ním životná múdrosť zo sveta indiánov. Z „pokladu sily“ sme sa učili byť odvážnymi, poslušným a vytrvalými. „ Poklad pravdy“ nás učil byť pokornými a pravdivými. V „poklade krásy“ sme objavili že skutočne krásny je každý človek čo má čisté a dobré srdce, teda, že pravá krása vždy vychádza z vnútra. „Poklad lásky“ nás naučil prijímať všetkých ľudí , vedieť a odpúšťať a pomáhať. S takýmito myšlienkami a inými indiánskymi príbehmi sme putovali do Bzín, cez Srňacie na Krnáče, na Likavský hrad alebo sme „prečkali dážď“  v Aktiv centre, telocvični na CSŠ, či v mládežníckom stredisku Dominika. (vďaka za ochotu prijať nás)
No a v posledný deň, sme sa pokúsili zaviesť do praxe všetko čo sme sa naučili. V piatok sa nám poriadne rozpršalo a veru sme aj zmokli a práve tu sme mali možnosť využiť poklad prvého dňa- silu - a bez frflania znášať nepriazeň počasia. Kmene tiež zažili nájazd „bielych tvárí“ ktorým sa podarilo zajať niektorých našich indiánov. Tých sme nakoniec živých oslobodili a rozhodli sme sa, že „biele tváre“ nepotrestáme, ale že im odpustíme. Oni nám potom pomáhali nájsť poklad zakopaný v zemi. Tí čo poklad našli, preukázali že majú dobré srdcia, čiže vnútornú krásu, lebo sa s nami ostatnými s pokladom dokázali rozdeliť.
Tábor sme ukončili na záver piateho dňa ďakovnou svätou omšou.

hudie