Neoceniteľný dar Ukrajiny

Moja malá-veľká misijná skúsenosť začala 26. júna, keď som nasadla na vlak do Ľvova. oto vyše osemstotisícové mesto  leží približne 280 km od slovensko-ukrajinských hraníc na takzvanej Západnej Ukrajine. Tu ma už privítala komunita sestier FMA u ktorej som strávila prvé dva týždne. Spolu s ukrajinskými animátormi som dokončovala prípravy na letné tábory, v praxi sa učila reč a stotožňovala sa s  Východným obradom. Stretla som sa tu aj s partiou ďalších Videsákov, ktorí pomáhali na tábore nielen v Ľvove, ale aj Selekcii blízko Kyjeva.

Na prvom tábore s dievčatami k nám prišla posiela - sr. Slávka a Lenka Trenčanová. ktorá sa pre úraz dlho nezdržala. Tábor s názvom: Povolania dievčaťa sa zúčastnilo asi 40 dievčat. Bolo silné pozorovať s akým smädom tieto prevažne dedinské dievčatá prijímali celkom obyčajný program, spoločné modlitby, či sv. omšu. A tiež ich jednoduchú vďačnosť za to, čo pre nich nebolo úplne samozrejmé - spoločné stolovanie okolo stola s dobrým jedlom, pokojná rodinná atmosféra, či nezištne venovaný čas animátoriek.

Hneď po príchode som sa začala baliť na chlapčenský tábor pre siroty zo saleziánskeho sirotinca. Oficiálne som tam mala byť ako lekár (aj napriek tomu, že som iba zdravotnícky asistent :) ). Tiež som plnila úlohu asistenta pri slepom chlapcovi, pomáhala som v kuchyni a robil všetky ostatné potrebné úlohy. Na tábor prišlo 23 chlapcov vo veku od 6-15 rokov. zoznamovania (Armando, Artur, Artem, Leonid, Vitalik

Od začiatku som vedela, že prvé dni na Ukrajine nebudú pre mňa ľahké. Problém mi jazyk, neprítomnosť známeho človeka, absencia rodnej slovenčiny a hlavne dosť iný štýl práce vychovávateľov, ako ten, na ktorý som v saleziánskom prostredí zvyknutá. Hoci som bola zo Slovenska preč len na pár týždňov, človek si tam tak viac uvedomí, akú cenu pre neho majú blízki. Učilo ma to pokore - byť ďaleko od domova, nebyť informovaná... Učila som sa vnímať všetky skutočnosti ako neoceniteľný dar. Pretože oni  ním naozaj sú!

Po troch dňoch som ochorela. Nič vážne. Ale nebola som už dosť silná na to, aby som zvládla pracovať v bežnom tempe. Po desiatich dňoch som nakoniec predčasne odišla. Aj toto bola pre mňa dobrá skúsenosť, že nie vždy to, čo plánujem alebo čo si myslím ja sa zhoduje s Božími plánmi. Možno Boh naozaj chcel, aby som z postele učila deti vyrábať stromčeky, či panáčikov... Alebo len tak prosto ich mala rada.

A predsa mi dal cítiť, že som tam bola správne, nie omylom. Že predsa ta obyčajná láska deťom stačila, že boli radi, keď mohli z nej nasávať. A tým všetkým ma učil, čo je to naozajstná láska- dávať sa bez podmienok, nerobiť na Boha nátlak a nevyžadovať to, čo ľudsky tak dobre padne.

Tábor bol pre mňa veľkým prínosom. Uvedomila som si tak konkrétne, aký veľký dar je, keď mám rodičov. Hneď druhý deň ako som sa zoznamovala s chlapcami, jeden sa ma ako prvé pýta: „A ty máš sestru alebo mamu?” Pre neho samozrejmá otázka, ktorú kladie asi každému, s kým sa zoznamuje, ale mňa zarazila. Oni majú naozaj len vychovávateľku, tetu, čo im varí, a saleziánov, ktorí sú pre nich otcami.  Som ja aspoň jednopercentne vďačná za to, čo mám???

Po šiestich týždňoch som sa vrátila na Slovensko. Niektorí ľudia sa ma pýtali, či neľutujem „stratu“ prázdninového voľného času a či to stálo za leto bez brigády, za nezúčastnenie sa na dubnických akciách a táboroch. A ja s istotou môžem povedať, že tento čas bol najkrajším darom, aký som mohla cez tieto prázdniny dostať. Najkrajším -  pretože mi ho „vysníval“ sám Boh. A ja viem, že Boh sníva ako dieťa- odvážne a vo veľkom. Pretože On pozná možnú realizáciu každého jedného sna.

Anna Šumichrastová, VIDES

p.s.: Ďakujem zo srdca všetkým, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom pričinili k realizácii tohto Božieho sna. Silno som cítila hlavne dar vašej modlitby. A viem, že náš širokospektrálny Boh vám to nejakým spôsobom odplatí. :)