Z Luníka 9 do Plaveckého Štvrtku
Vložil(a) julja, 29 November, 2011 - 14:32
Bolo to ťažké. Dosť ťažké. Popri zriedkavých svetlých momentoch si až po takmer 3 mesiacoch dokážem povedať, že som si zvykla a že som tu skutočne rada:-). Nie, že by to teraz už ťažké nebolo, ale napriek všetkým problémom, ťažkostiam a nepochopeniam začínam tých ľudí prijímať a učím sa mať ich rada. A myslím, že aj oni mňa. A už nemám obavy skúšať všetko možné i nemožné pri našom spoločnom tímovom hľadaní správnych rozhodnutí. A ani zariskovať či pri tom zlyhať.
Cigáni, ktorí nevedia po rómsky
Do Plaveckého Štvrtku, teda vlastne cigánskej osady tejto obce, som prišla v prvej polovici septembra 2011 po zázračnom zásahu Božej Prozreteľnosti, ktorá spôsobila na vzdialenosť celej Slovenskej republiky (z Bratislavy až do Košíc), že sestry saleziánky našli niekoho pre prácu na ich tamojšom projekte, a ja som zase našla prácu u nich (dokonca skôr, ako som si ju musela začať hľadať). V septembri mi totiž končil rok dobrovoľníckej saleziánskej misijnej služby, ktorého veľkú časť som strávila aj na Luníku IX. v Košiciach medzi Rómami. A tak som celá potešená, s balíčkom skúseností s rómskou mentalitou, ale tiež obavami z práce (po prvýkrát v živote) s tak malými deťmi, zakotvila po prvýkrát v našom hlavnom meste s vyhliadkou zostať na celý najbližší školský rok.
Prvý šok ma čakal hneď prvé dni v osade, keď som zistila, že miestni Rómovia nevedia po rómsky. Čiže tých pár slovíčok, čo som sa naučila na Luníku, mi teda neposlúži na ich porozumenie, ale skôr na ich vyučovanie. Problém s dorozumením sa však nestratil, lebo hneď po príchode som bola zahrnutá kopou neznámych slov a cudzou melódiou reči, keďže miestni nehovoria slovensky, ale záhorácky. Ešte teraz mám problémy im rozumieť a do svojho mozgového slovníčka cudzích slov si pripájam všelijaké nové slová k starým významom:-). A naučila som sa, že na západe nežijú Rómovia tak ako na východe, tu sú to proste Cigáni. Dosť veľký rozdiel.
Keď škôlke konkurujú „pohádky v telke“
Po prvotnom týždňovom zaškolení v bratislavskej slovenskej materskej škôlke u sestier som prešla do „cigánskeho terénu“. Prvý veľký rozdiel je v počte detí. Kým bežná pani učiteľka zvláda aj 20 -25 detí, ja sa cítim primerane so štyrmi cigánskymi, ideálne s dvomi až tromi a oficiálne ich je prihlásených do jednej triedy 7. Ku mne chodia mladší, k sestre Gitke zase starší - predškoláci. Počty a rozdelenie detí do tried sa mení podľa ich vyspelosti či spôsobilosti k učeniu, ale aj chorobnosti, lenivosti detí alebo ľahostajnosti rodičov či rodinného harmonogramu návštev a nákupov. Alebo dokonca tým, aké rozprávky (teda „pohádky“) práve idú v „telke“.
Po rannom 20-minútovom „kolečku“ pesničiek a básničiek, hier a „ukazovačiek“ a modlitby (niekedy vyplnených aj riešením medziľudských sporov našich detí alebo výchovnými zásahmi) sa nám deti rozdelia do tried a „preberáme“ s nimi všelijaké témy, rozvíjame si zručnosti (napr. zručnosť držať v ruke ceruzku a robiť s ňou na papieri čiary:-)), čo nám vydrží tak 10-30 min, v závislosti od záujmu detí o danú vec. A potom už prichádza známa opakovaná a opravovaná veta z úst našich detí - „já scem bábiku, teda né scem, ale prosím sí“ a nasleduje čas hrania. Ten sa končí upratovaním rozhádzaných hračiek až tesne pred krátkou, chutnou a vždy populárnou desiatou. Potom už len umyť rúčky (mimochodom už minimálne tretíkrát v ten deň, veď aj hygiene sa treba učiť:-)), prezuť si papučky a šikovne domov. Pre nás to znamená hodinku voľna na obed, ktorú okrem oddychu a obedovania využívame aj na rýchle upratovanie priestorov a nachystanie vecí na doučovanie.
Bubáky za usilovnosť
O jednej (a často už aj skôr) nám už vyklopávajú žiaci základnej školy na okná, aby sa mohli ísť doučovať, urobiť si u nás úlohy a zopakovať si, čo sa už v škole naučili. Prichádzajú s nečakaným „učebným“ zápalom (len sa dostať dnu), dosť vysokou netrpezlivosťou a s dosť nízkou koncentráciou pozornosti. Aj preto je super venovať sa tak maximálne dvom deťom naraz, optimálne sú tri, ale „starí ostrieľaní doučovatelia“ ich zvládajú niekedy až päť. Naše schopnosti často závisia aj od návalu a typu tých prichádzajúcich „doučovaniachtivých“ detí. A tak dokola čítame, počítame, učíme sa písať – písmenká, slová, opisovať vety z knižiek. Extra snaživým dávame dva body, ostatným jeden. Raz za štvrťroka alebo podľa potreby (napr. z dôvodu poklesu záujmu o doučovanie) sa urobí veľké vyhodnotenie, kde deti prechádzajú preskúšaním a za „zarobené bubáky“ si môžu v našom malom obchodíku „kúpiť“ všelijaké pekné a užitočné veci. Je to pre nich dosť silná motivácia.
Po doučovaní ja už vypínam, ešte som si nezvykla podávať také veľké výkony. Ale Gitka spolu s ďalšími dobrovoľníkmi pokračuje v stretkách a hrách pre mladších i starších, chlapcov i dievčatá. Za túto náročnú prácu s nimi, snahu zaujať a vnútorne ich obohatiť, si u mňa získavajú veľký obdiv.
Byť s takýmito deťmi a nerobiť všetko podľa nich (a teda mať isté pravidlá a zásady, vyžadovať aj počúvanie a poslúchanie) nám totiž bežne prináša drzosť, nadávanie, krik, pľutie, hádzanie kameňov či ničenie samotnej budovy, kde sa nachádzame. A to treba vydržať, ale aj výchovne riešiť, neodpovedať na urážky, a aj odpustiť. Prijímať tie deti napriek všetkému zlu, čo sa do nich dostáva, ale aj ktoré zo seba dávajú.
Lámanie ľadov
Pre mňa osobne ostáva veľkou výzvou a umením vedieť a dokázať komunikovať s rodičmi, dospelými. Predsa len mám k deťom bližšie a je to ťažké byť „dobrá“ k rodičom, keď jednoducho viem, že za mnohé to ťažké a zlé, čo sa s ich deťmi deje, môžu hlavne oni. Často ich nechápem a nemám takú trpezlivosť vysvetľovať im veci, ktoré by už predsa dávno mali vedieť a dokázať ich žiť.
Ale potom človek začína prežívať prvé priateľské chvíle so svojimi novými „deťmi a priateľmi a známymi a ujami a tetami“, smeje sa s nimi, poznáva ich cez prvé hlbšie rozhovory, začína vidieť nielen ťažkosti ich života, ale aj silu a húževnatosť, s akými sa s nimi boria, spoznáva ich veselosť, štedrosť a otvorenosť, obetavosť a ochotu pomôcť. A dostáva sa mu aj ocenenia a pomaličky postupne sa zviditeľňujú zmeny k lepšiemu. Pomaličky, postupne. Tie ich, ale aj tie naše.
To všetko samozrejme stojí na Bohu. Od Neho čerpáme silu pomáhať im, mať ich rád, žiť s nimi. Je to Boh, u ktorého prosíme o požehnanie, uzdravenie, ochranu pred Zlým, o zmenu života a zmýšľania pre nich. Je to On, ku ktorému im chceme ukazovať cestu a ku ktorému sa ich snažíme viesť. Viesť ich k spoločnej modlitbe a nedeľnej sv. omši, kde svojím obetujúcim príkladom dáva nekonečné milosrdenstvo, lásku a pozvanie k novému životu Otec aj všetkých týchto našich - malých i veľkých - „cigánskych detí“.
Mgr. Elena Holá
„Tento projekt bol realizovaný s finančnou podporou Úradu vlády SR. Za obsah projektu je výlučne zodpovedné občianske združenie Laura, združenie mladých - stredisko Bratislava - Kremnická“.
Cigáni, ktorí nevedia po rómsky
Do Plaveckého Štvrtku, teda vlastne cigánskej osady tejto obce, som prišla v prvej polovici septembra 2011 po zázračnom zásahu Božej Prozreteľnosti, ktorá spôsobila na vzdialenosť celej Slovenskej republiky (z Bratislavy až do Košíc), že sestry saleziánky našli niekoho pre prácu na ich tamojšom projekte, a ja som zase našla prácu u nich (dokonca skôr, ako som si ju musela začať hľadať). V septembri mi totiž končil rok dobrovoľníckej saleziánskej misijnej služby, ktorého veľkú časť som strávila aj na Luníku IX. v Košiciach medzi Rómami. A tak som celá potešená, s balíčkom skúseností s rómskou mentalitou, ale tiež obavami z práce (po prvýkrát v živote) s tak malými deťmi, zakotvila po prvýkrát v našom hlavnom meste s vyhliadkou zostať na celý najbližší školský rok.
Prvý šok ma čakal hneď prvé dni v osade, keď som zistila, že miestni Rómovia nevedia po rómsky. Čiže tých pár slovíčok, čo som sa naučila na Luníku, mi teda neposlúži na ich porozumenie, ale skôr na ich vyučovanie. Problém s dorozumením sa však nestratil, lebo hneď po príchode som bola zahrnutá kopou neznámych slov a cudzou melódiou reči, keďže miestni nehovoria slovensky, ale záhorácky. Ešte teraz mám problémy im rozumieť a do svojho mozgového slovníčka cudzích slov si pripájam všelijaké nové slová k starým významom:-). A naučila som sa, že na západe nežijú Rómovia tak ako na východe, tu sú to proste Cigáni. Dosť veľký rozdiel.
Keď škôlke konkurujú „pohádky v telke“
Po prvotnom týždňovom zaškolení v bratislavskej slovenskej materskej škôlke u sestier som prešla do „cigánskeho terénu“. Prvý veľký rozdiel je v počte detí. Kým bežná pani učiteľka zvláda aj 20 -25 detí, ja sa cítim primerane so štyrmi cigánskymi, ideálne s dvomi až tromi a oficiálne ich je prihlásených do jednej triedy 7. Ku mne chodia mladší, k sestre Gitke zase starší - predškoláci. Počty a rozdelenie detí do tried sa mení podľa ich vyspelosti či spôsobilosti k učeniu, ale aj chorobnosti, lenivosti detí alebo ľahostajnosti rodičov či rodinného harmonogramu návštev a nákupov. Alebo dokonca tým, aké rozprávky (teda „pohádky“) práve idú v „telke“.
Po rannom 20-minútovom „kolečku“ pesničiek a básničiek, hier a „ukazovačiek“ a modlitby (niekedy vyplnených aj riešením medziľudských sporov našich detí alebo výchovnými zásahmi) sa nám deti rozdelia do tried a „preberáme“ s nimi všelijaké témy, rozvíjame si zručnosti (napr. zručnosť držať v ruke ceruzku a robiť s ňou na papieri čiary:-)), čo nám vydrží tak 10-30 min, v závislosti od záujmu detí o danú vec. A potom už prichádza známa opakovaná a opravovaná veta z úst našich detí - „já scem bábiku, teda né scem, ale prosím sí“ a nasleduje čas hrania. Ten sa končí upratovaním rozhádzaných hračiek až tesne pred krátkou, chutnou a vždy populárnou desiatou. Potom už len umyť rúčky (mimochodom už minimálne tretíkrát v ten deň, veď aj hygiene sa treba učiť:-)), prezuť si papučky a šikovne domov. Pre nás to znamená hodinku voľna na obed, ktorú okrem oddychu a obedovania využívame aj na rýchle upratovanie priestorov a nachystanie vecí na doučovanie.
Bubáky za usilovnosť
O jednej (a často už aj skôr) nám už vyklopávajú žiaci základnej školy na okná, aby sa mohli ísť doučovať, urobiť si u nás úlohy a zopakovať si, čo sa už v škole naučili. Prichádzajú s nečakaným „učebným“ zápalom (len sa dostať dnu), dosť vysokou netrpezlivosťou a s dosť nízkou koncentráciou pozornosti. Aj preto je super venovať sa tak maximálne dvom deťom naraz, optimálne sú tri, ale „starí ostrieľaní doučovatelia“ ich zvládajú niekedy až päť. Naše schopnosti často závisia aj od návalu a typu tých prichádzajúcich „doučovaniachtivých“ detí. A tak dokola čítame, počítame, učíme sa písať – písmenká, slová, opisovať vety z knižiek. Extra snaživým dávame dva body, ostatným jeden. Raz za štvrťroka alebo podľa potreby (napr. z dôvodu poklesu záujmu o doučovanie) sa urobí veľké vyhodnotenie, kde deti prechádzajú preskúšaním a za „zarobené bubáky“ si môžu v našom malom obchodíku „kúpiť“ všelijaké pekné a užitočné veci. Je to pre nich dosť silná motivácia.
Po doučovaní ja už vypínam, ešte som si nezvykla podávať také veľké výkony. Ale Gitka spolu s ďalšími dobrovoľníkmi pokračuje v stretkách a hrách pre mladších i starších, chlapcov i dievčatá. Za túto náročnú prácu s nimi, snahu zaujať a vnútorne ich obohatiť, si u mňa získavajú veľký obdiv.
Byť s takýmito deťmi a nerobiť všetko podľa nich (a teda mať isté pravidlá a zásady, vyžadovať aj počúvanie a poslúchanie) nám totiž bežne prináša drzosť, nadávanie, krik, pľutie, hádzanie kameňov či ničenie samotnej budovy, kde sa nachádzame. A to treba vydržať, ale aj výchovne riešiť, neodpovedať na urážky, a aj odpustiť. Prijímať tie deti napriek všetkému zlu, čo sa do nich dostáva, ale aj ktoré zo seba dávajú.
Lámanie ľadov
Pre mňa osobne ostáva veľkou výzvou a umením vedieť a dokázať komunikovať s rodičmi, dospelými. Predsa len mám k deťom bližšie a je to ťažké byť „dobrá“ k rodičom, keď jednoducho viem, že za mnohé to ťažké a zlé, čo sa s ich deťmi deje, môžu hlavne oni. Často ich nechápem a nemám takú trpezlivosť vysvetľovať im veci, ktoré by už predsa dávno mali vedieť a dokázať ich žiť.
Ale potom človek začína prežívať prvé priateľské chvíle so svojimi novými „deťmi a priateľmi a známymi a ujami a tetami“, smeje sa s nimi, poznáva ich cez prvé hlbšie rozhovory, začína vidieť nielen ťažkosti ich života, ale aj silu a húževnatosť, s akými sa s nimi boria, spoznáva ich veselosť, štedrosť a otvorenosť, obetavosť a ochotu pomôcť. A dostáva sa mu aj ocenenia a pomaličky postupne sa zviditeľňujú zmeny k lepšiemu. Pomaličky, postupne. Tie ich, ale aj tie naše.
To všetko samozrejme stojí na Bohu. Od Neho čerpáme silu pomáhať im, mať ich rád, žiť s nimi. Je to Boh, u ktorého prosíme o požehnanie, uzdravenie, ochranu pred Zlým, o zmenu života a zmýšľania pre nich. Je to On, ku ktorému im chceme ukazovať cestu a ku ktorému sa ich snažíme viesť. Viesť ich k spoločnej modlitbe a nedeľnej sv. omši, kde svojím obetujúcim príkladom dáva nekonečné milosrdenstvo, lásku a pozvanie k novému životu Otec aj všetkých týchto našich - malých i veľkých - „cigánskych detí“.
Mgr. Elena Holá
„Tento projekt bol realizovaný s finančnou podporou Úradu vlády SR. Za obsah projektu je výlučne zodpovedné občianske združenie Laura, združenie mladých - stredisko Bratislava - Kremnická“.
- 437
