Dobrovoľníci VIDESu dostali misionárske kríže

Na videsákov čakali misijne podmienky o akých sa ani organizátorom víkendovky, v znamení dobrovoľník – misionár, nesnívalo. Stretnutie v Kvetnici pri Poprade bolo zároveň posledné spoločné pred vrcholom formačnej prípravy, pred pôsobením v teréne.

Prvý májový víkend naplno objasnil mladým, kto je to misionár. Čo je a ako prebieha kultúrny šok bol pre niektorých šok. „Ja som o tom ešte nepočul, ale bol to pre mňa veľký prínos, ten kultúrny šok, lebo ho asi práve zažívam na Luniku. Najprv bola tá prvá fáza nadšenia a po mesiacoch  som asi v druhej alebo tretej,“ hovorí Pietro, dlhodobo navštevujúci Lunik 9 a pripravujúci sa na súvislú ročnú misiu tam.

Aby sa čo najviac predišlo kultúrnym šokom alebo trápnym situáciám z nepochopených vtipov, dobrovoľníci sa pomocou aktivít, ale i blokov o miestach kam sa chystajú, dozvedeli niečo o kultúre, histórii a spôsobe života v Sobotišti, Hriňovej, Boľkovciach, Plaveckom Štvrtku, na Luniku 9, na Ukrajine, v Albánsku a v Afrike.

Vrchol víkendu bol misionársky sľub a slávnostné odovzdávanie misijných krížov.

Na inšpiráciu ako byť misionár nie len v zahraničí, ale aj v mieste kde žijeme, navštívila VIDES partia Maroša Kuffu a jeho dielo v Žakovciach. „On je ako don Bosco!“ žasli po pár chvíľach s ním mladí. Zaujala ich jeho charizma a aj všetko ostatné naokolo. „Ale bolo to aj ťažké, byť medzi bývalými väzňami a postihnutými a hľadieť na nich bez predsudkov ako na Božie deti, ktoré využili šancu žiť nový život. Bolo to poučné aj pre nás, máme čo so sebou robiť,“ spomínajú na zážitky zo Žakoviec dobrovoľníci.

Skúšky pre misionára – videsácke (egyptské) rany

Nedeľa, budíček o piatej ráno, žiadna voda. „Mne to prišlo strašne vtipné,“ hovorí Mima smejúc sa s nádychom zúfalstva. „Došli sme nevyspatí do kúpeľne, potočili kohútikom a nič,“ dodáva s ďalším výbuchom smiechu. Ľudia sa pozreli do zrkadla: „Že čo???“ A keď tam niekto prišiel s kefkou a pastou alebo že si ide umyť vlasy, schladili ho dve slová: „Nejde voda.“

Cestou do Žakoviec VIDES výprava so všetkou batožinou veľakrát prestupovala. Huncovce, spomienky na ráno bez vody a zrazu výkrik: „Prší!!!“ „Prší! My sa tu sťažujeme, že nemáme vodu, tak tu teraz zmokneme.“ „Pán Boh sa stará,“ komentovali prekvapivý dážď videsáci. „Ďakujeme, ale cez kohútik by to bolo lepšie,“ ktosi zakričal do neba a do minúty prestalo pršať.

Cestou zo Žakoviec videsákov obklopil roj včiel. „To je ďalšia egyptská (teraz videsácka) rana či čo?“ čudovali sa nad nezvyčajnými skúškami dňa dobrovoľníci. Včely boli všade. Mladých zachránil len príchod autobusu.

Keďže misionárov treba otestovať zo všetkých strán... I napriek plánovanej časovej rezerve všetkým, okrem Košičanov, ušiel vlak.  Ak ste teda na popradskej vlakovej stanici videli kopu šialených detí hrať naháňačku, bang alebo iné kartové hry, to bol VIDES, to sme boli my :)

 Martina Vrbanová