Keď fotka mlčí, nech spomienka rozpráva.

Keď fotka mlčí, nech spomienka rozpráva.

26.10. 2014 sme oslávili 10 rokov občianskeho združenia Laura- sídlisko KVP. Celé stretnutie sa nieslo v duchu žltej a oranžovej, v príjemnej atmosfére koláčikov a chlebíčkov, ale najmä v ovzduší vďaky všetkým, ktorí akýmkoľvek spôsobom prispeli k vytvoreniu „lauráckej“ rodiny práve v Košiciach na sídlisku KVP. Zaspomínali sme si prostredníctvom fotiek a špeci „news“ s moderátorkami Vejčou a Radkou na obdobie „keď sme boli mladí a krásni“.

Dovolím si malú vsuvku...

Čo je to 10 rokov? Keď to porovnám s výstavbou čínskeho múru, zrodu človeka ako takého či vôbec porovnanie s existenciou vesmíru, tak je to kvapka v mori. Ale  ak sa na tých 10 rokov pozriem z pohľadu výroku „Cesta dlhá tisíc míľ začala jedným malým krokom“, tak je to množstvo krokov a ľudí, ktorých nohy zanechali stopu...

Za týmto veľkým dielom ako šedá eminencia, VIP...stáli sestry saleziánky. Ich motto Da mihi animas, cetera tolle („Daj mi duše,  ostatné si vezmi“ ) dalo zrod prvým mládežníckym stretnutiam a aktivitám v roku 2004. Potom sa začal splietať ten nádherný veniec z ruží každodenných modlitieb za mladých a ich rodiny na sídlisku KVP, spoločného hľadania, čo by pre deti a mladých bolo to najlepšie, spoluprácou s farnosťou a Mestskou časťou sídliska KVP, stretnutia s rodinami a ďalšími občianskymi združeniami.

Možno by som v tejto chvíli mala napísať, aké všetky akcie sme za týchto 10 rokov vytvorili, koľko mladých sa zaangažovalo, počet projektov, ktoré sme uskutočnili..., ale Laura nikdy nebola o číslach. Laura bola o ľuďoch, o vzťahoch, o tých tajomných  sedeniach v byte so sestrami a jedení zmrzliny, o chladných nociach na chate a akčných hrách, o pote na tábore, keď zrazu okrem vlastného života máš na starosti (radosti) desať unudených deťureniec, o úsmeve nad tým, že som zas nestihol úlohy, lebo som utekal na stretko, o tých tisíce nafúkaných balónoch, ktoré nikdy nemôžu chýbať vo výzdobe, o čase strávenom v kuchyni pri nepečených tortách , o nespočetných podpisoch na prezenčkách a popichaných rukách od ihličia adventných vencov....

Laura má svoju tvár v každom jednom dieťati, ktoré prišlo, má svoje ruky, každého dobrovoľníka a má svoje nohy, v podobe dobrodincov. Laura je živá....

Sfúkli sme desať sviečok...Jedenásta horí v každom z nás...Tak snáď zas o rok :O)

Silvia

20.11.2014 22:00