Poslaný pri Poslanom

Poslaný pri Poslanom

Jn 9, 1-41

Ako Ježiš šiel, videl človeka, ktorý bol od narodenia slepý. Napľul na zem, urobil zo sliny blato, blatom mu potrel oči a povedal mu: „Choď, umy sa v rybníku Siloe,“ čo v preklade znamená: Poslaný. On šiel, umyl sa a vrátil sa vidiaci. Susedia a tí, čo ho predtým vídali žobrať, hovorili: „Nie je to ten, čo tu sedával a žobral?“ Jedni tvrdili: „Je to on.“ Iní zasa: „Nie je, len sa mu podobá.“ On vravel: „Ja som to.“ Zaviedli ho, toho, čo bol predtým slepý, k farizejom. Ale v ten deň, keď Ježiš urobil blato a otvoril mu oči, bola práve sobota. Preto sa ho aj farizeji pýtali, ako to, že vidí. On im povedal: „Priložil mi na oči blato, umyl som sa a vidím.“ Niektorí farizeji hovorili: „Ten človek nie je od Boha, lebo nezachováva sobotu.“ Iní vraveli: „Ako môže hriešny človek robiť takéto znamenia?“ A rozštiepili sa. Znova sa teda pýtali slepého: „Čo hovoríš o ňom ty? Veď tebe otvoril oči!?“ On odpovedal: „Je prorok.“ Povedali mu: „Celý si sa v hriechoch narodil a nás poúčaš?!“ A vyhnali ho von.

Ježiš sa dopočul, že ho vyhnali, vyhľadal ho a povedal mu: „Ty veríš v Syna človeka?“ On vravel: „A kto je to, Pane, aby som v neho uveril?“ Ježiš mu povedal: „Už si ho videl – a je to ten, čo sa rozpráva s tebou.“On povedal: „Verím, Pane,“ a klaňal sa mu.


Celý príbeh štvrtej pôstnej nedele z Jánovho evanjelia je ako stvorený na dramatizáciu. Ján ho predstavil vo forme dialogickej inscenácie medzi slepcom a Ježišom, potom židmi a dokonca i rodičmi nevidiaceho.  Rukolapne v nej ilustroval Ježišove predchádzajúce výroky o tom, že je Svetlom sveta, Vodou života, ale aj očakávaným Mesiášom. Ako ozajstné Svetlo nášho sveta poľahky s trochou blata úplne uzdravil odvždy slepého a poslal ho k vodám veľkého rybníka Siloe, ktorého názov v preklade znamená Poslaný, aby sa v ňom umyl. 

Spoločným základom uvažovania všetkých troch strán v Jánovom príbehu mohlo a malo byť vedomie, že hriešnikov Boh nevypočuje, ale počúva toho, kto v neho verí a plní jeho vôľu. A teda, že ak by Ježiš nebol od Boha, tak by ho Boh ani v tomto prípade nevypočul. No k tomuto jadru sa farizejom a možno ani nám nechce vždy dokopať.

Farizejom nedošlo, že Ježiš je pravým svetlom ani živou vodou, ako sa predstavil aj žene Samaritánke. Dokonca ich nenapadla ani súvislosť s neďalekou vodnou nádržou s názvom Poslaný, ktorá bola znamením veľkým ako jazero. Každá kvapka jej vody doslova kričala, že Ježiš neprišiel sám od seba a ani nerobí zázraky na svoju päsť, ale že je Poslaný Otcom. 

Títo židia sa radšej dívali na svoju maličkú pravdu: že si Ježiš v sobotu vyrobil za necht blata zo sliny, a teda je hriešnik.  Oni stopercentne „vedia“, že Ježiš je hriešnik, no v skutočnosti nikdy o nikom to nik z nás nemôže vedieť naozaj. Maximálne môžeme vidieť, že niekto urobil niečo zlé, ale ostatné: jeho srdce, jeho najvnútornejšie miesto rozhodovania je pred nami ukryté. 

Viera uzdraveného v Ježiša sa vyvíja od dôvery k akémusi dobročinnému človeka cez vieru, že je prorokom až k presvedčeniu, že Ježiš je od Boha. No obrovský dar videnia hmotného i duchovného priniesol uzdravenému aj zriekanie. Stále platí, že čo nič nestojí za nič nestojí. Dvojnásobné svetlo zraku a viery stálo bývalého slepca pochybnosti o ňom zo strany priateľov a susedov. Je opustený rodičmi, vypočúvaný, urážaný a vyhnaný židmi z ich spoločenstva. Ale to podstatné nadobudol zrejme navždy.


Bonus: https://www.youtube.com/watch?v=QaR23L-pfHg

 

sestra Dáša

Laura

18.03.2023 21:44