Keď sa znova stretneme ...
Situácia okolo pandémie sa mierne zlepšuje a s radosťou očakávame ten deň, kedy sa naše strediská otvoria pre deti a mladých.
Čas strávený v izolácií bol veľmi dlhý a preto by sme sa mali spolu s animátormi a dobrovoľníkmi pripraviť na túto chvíľu. Aké budú deti? Akí budeme my? Čo nás čaká, čo nás bude tešiť a na čo si dať pozor?
Deti sa necítili dobre v izolácii, často boli smutné, nič ich nebavilo. Mnohí podľa výskumov zažili úzkosti, depresie a množstvo stresu. Starší zažívali osamelosť, lebo nemohli byť s rovesníkmi, chceli ísť von, stratili akoby svoju partiu.
Tak ako sú deti, ktoré sa veľmi tešili do školy a iné spoločné stretnutia - stretká či krúžky, sú aj deti, ktoré sa týchto návratov a stretnutí boja. Prečo?
>> jedným dôvodom je, že si už zvykli na pohodlie domova - nemuseli riešiť oblečenie, majú čas popri stretnutí online aj na iné veci súbežne
>> boja sa zo stretnutí kvôli vzťahom - predtým si jednoducho vypli kameru a mikrofón a nemuseli nič riešiť
>> stratili motiváciu, cítia sa unavenejší a celkovo zažívajú apatiu a nechce sa im akoby nič
>> uvedomujú si, že o vzťahy musia bojovať, mnohých kamarátov nevideli už tak dlho, že im dokonca prestali chýbať. Za posledný rok si zvykli na osamelý život, takže sa potrebujú opätovne pre vzťahy rozhodnúť a vedome do nich investovať.
>> internet pohltí deti oveľa viac ako dospelých. Nemôžeme dieťa, ktoré dnes trávi na internete väčšinu dňa, zo dňa na deň odrezať z online priestoru. Ale postupnými krokmi znižovať dávku internetu a ponúkať mu nejakú náhradu. Dieťa po roku na internete nemusí vedieť, ako má zrazu inak tráviť čas.
>> cítia sa veľmi unavení, nechce sa im, takmer každá činnosť ich unaví a nevládzu
Bude ešte chvíľu trvať, kým si deti a mladí znova zvyknú na normálny režim a dennú rutinu. Niektorí mali už predtým strach byť vo väčšej skupine ľudí alebo hovoriť pred publikom. Toto sa možno ešte viac u nich prehĺbi. Budeme tiež pozorovať následky straty alebo prerušenia dôležitých vzťahov. Fungovanie v online priestore určite ovplyvňuje aj náš cit pre blízkosť a vnímanie potreby mať niekoho pri sebe.
Akí sú teda naši mladí a deti dnes a teraz po izolácií?
Každé dieťa vnímalo situáciu inak, vstupuje do toho temperament, povaha dieťaťa. Niekomu stačilo, že vidím kamarátov online. Tínedžeri zažili šokové obdobie - prechádzajú si obdobím druhého vzdoru a potrebujú sa prirodzene emancipovať od rodičov, čo nebolo v izolácii možné. Sú nasýtení vzťahu s rodičmi a potrebujú rovesníkov. Nemali tak možnosť po hádke s rodičmi ísť von s kamarátmi a pozdieľať sa o tom, čo ich štve na rodičoch, online priestor v jednej izbe to neumožňoval.
Zároveň máme pred sebou generácia, ktorá si bude vedomá potrieb druhých, bude schopná otvorene rozprávať o duševnom zdraví, prejaví silnú empatiu a súcit a vďaka tomu všetkému si bude schopná vybudovať dlhotrvajúce medziľudské vzťahy.
Uvedomujeme si, že nie sme psychológovia, špičkoví pedagógovia či odborníci, ale určite každý z nás vie pomôcť. Stačí byť ľudský a pozerať okolo seba.
Preto potrebujeme s deťmi komunikovať o všetkom, čím žijú, čoho sa boja, z čoho majú radosť. Vytvárať im bezpečné prostredie a dokazovať, že sú skutočne na prvom mieste, že nám na nich záleží a máme ich radi. Pristupovať k nim individuálne a osobitne, čo si bude vyžadovať veľké úsilie.
>> Buďme k dispozícii, keď nás potrebujú - dajme im pocítiť, že sme tu pre nich :-) nezahlcujme ich novými aktivitami a podujatiami
>> Veľa sa s nimi hrajme a nechajme ich zažiť „normálnosť“, striedajme činnosti - pohyb, kreslenie, tvorenie
>> Aktívne načúvajme a vlastné rady si nechajme až na koniec - dajme si priestor na "pokec", nech sa vyrozprávajú, nech vyjadria ako vedia, čo cítia, čím žijú, z čoho majú radosť a z čoho strach
>> Nerozhodujme za ne, ale sprevádzajme a veďme ich k vlastnej zodpovednosti
>> Pomáhajme im v empatii, lebo keď sú v kontakte s ľuďmi len v online priestore, tam človek inak rozpráva, inak sa prejavuje a inak aj analyzuje počuté, oproti tomu, keď sa s niekým reálne stretne. Empatia je niečo, čo sa len veľmi ťažko dá preniesť cez internet.
>> Dôverujme im, že sa im niečo nechce. A to neznamená, že sú lenivé, to znamená, že deti sú vyčerpané, že cítia únavu. Nedajme teda hneď na úvod všetky behacie hry a naháňačky :-) postupne a s mierou
>> Rozprávajme sa o strachu. My dospelí sme si na to už zvykli, že žijeme v pocite ohrozenia. Pred rokom, keď sme sa izolovali, počet nakazených bol možno pätnásť a všetci sme sa obávali. Dnes tu máme tisíce nakazených a deti denne počúvajú správy. Tu veľmi vstupuje do prežívania dieťaťa rodič, ako on komunikuje túto situáciu a čo prežíva. Pretože dieťa ho bude zrkadliť a bude prežívať to, čo rodič. Pokiaľ budeme zdôrazňovať, ako sa bojíme, aj dieťa bude žiť v strachu a môže ho to emočne prevalcovať.
>> Zistime si, či deti nemajú v rodine a blízkom okolí niekoho, kto by bol nakazený alebo zomrel na covid - a citlivo sa o tom rozprávajme
>> Deti a mladí budú rozptýlení a nie vždy schopní vnímať naplno - témy si dajme kratšie a jednoduchšie, sledujem spätnú väzbu a prispôsobme sa im :-)
>> Buďme trpezliví :-)
05.05.2021 09:00