Moja cesta na kapitulu

Moja cesta na kapitulu

„Chceš ísť do Ríma?“ „Chcem,“ znela moja odpoveď. „A dohovoríš sa po anglicky?“ „Dohovorím.“ „Fajn, tak ťa zahlásim a pôjdeš na generálnu kapitulu,“ povedala mi provinciálna vikárka Monika Skalová.

Po asi šiestich gratuláciách (nielen z radov sestier), že na kapitulu vybrali práve mňa, nadišiel ten správny okamih spýtať sa tú dôležitú otázku, ktorú som mala položiť už hneď na začiatku:
„A čo je to tá generálna kapitula?“

Generálna kapitula je skoro trojmesačné stretnutie generálnej matky sr. Yvonne Reungoat s provinciálkami a delegátkami z celého sveta, ktoré prehodnocujú činnosť sestier saleziánok a ich aktualizáciu pre dnešnú dobu. Záver kapituly patrí voľbám generálnej matky a generálnej rady. Od založenia Inštitútu dcér Márie Pomocnice (FMA) býva kapitula každých šesť rokov. Za Slovenskú provinciu tam tento rok išla provinciálka Janka Kurkinová a jej vikárka Monika Skalová.

O mladých bez mladých?

Tohtoročná kapitula bola vo viacerých smeroch inovatívna a pokroková. Jednou z najvýraznejších zmien bolo otvorenie kapituly pre mladých. Po prvý raz sa kapituly zúčastnili aj mladí ľudia z rôznych krajín sveta. Počas víkendu 10.-12. októbra svojimi príspevkami prezentovali aktuálne potreby súčasných mladých ľudí a povzbudenia pre sestry:

  • byť naozaj s mladými – počúvať ich potreby a zaujímať sa o nich osobne
  • nebyť pre mladých učiteľom, ale priateľom
  • študovať jazyk mladých a porozumieť ich životu
  • nájsť prístupný, moderný a kreatívny spôsob ako s mladými komunikovať
  • keďže technológia je dnes nevyhnutná pre evanjelizáciu – treba formovať mladých lídrov, ktorí sú v médiách „doma“ oveľa viac ako sestry
  • nebáť sa výziev
  • mať živý vzťah s Bohom a nenásilne pozývať mladých do tohto vzťahu

Naozajstná chudoba

Keď som sa pripravovala na stretnutie v Ríme, do rúk sa mi dostal pracovný dokument, ktorý bližšie rozoberal heslo tohtoročnej – celkovo už 23. kapituly: „Byť dnes s mladými domom, ktorý evanjelizuje.“ Veľmi ma zaujala kapitola o náročnosti evanjelia vo svete, kde sú rôzne formy chudoby – či už ekonomické alebo hodnotové. Pri čítaní dokumentu som sa zamýšľala nad situáciou v niektorých krajinách, kde starostlivosť o mladých neznamená len výlety do hôr, rôzne nocovačky, spoločné sledovanie filmu či športové turnaje. Ale predovšetkým osobný a úprimný čas strávený s tými najbiednejšími a najopustenejšími, ktorí sa nemajú ako odplatiť a ktorí nie sú pre nás „perspektívni“. Sú to siroty, deti bez domova, sexuálne zneužívané a vykorisťované deti a mladí, detskí vojaci, obete vojnových konfliktov, utečenci... Až na kapitule pri rozprávaní sa so sestrami z rôznych kútov sveta (India, Kórea, niektoré Africké štáty...) som si tak reálne uvedomila bohatstvo našej krajiny, našej tradície a hodnôt, ktoré sú ešte niekde hlboko v nás po našich prarodičoch zasiate.

Terapia šokom

Tak by sa dal nazvať môj prvý deň a zvlášť večera na kapitule. Do Ríma som priletela v piatok – nervózna a plná očakávaní, ako to celé bude prebiehať a ako to celé dopadne. Neznajúc taliančinu som sa preto veľmi potešila, keď som sa dozvedela, že budem mať súkromnú prehliadku Ríma. Slovenka Mirka mi ukázala Námestie svätého Petra, Anjelský hrad, Forum Romanum, Pantheon, Koloseum, Konštantínov víťazný oblúk... a ako mediálničku ma zobrala dokonca aj na návštevu do slovenskej redakcie vatikánskeho rozhlasu. Potom už mala nasledovať iba pokojná večera a privítanie mladých na kapitule. A vtedy to prišlo. Ako sme si s Jankou medzi tými 200 sestrami hľadali vhodné miesto na sedenie, zrazu prišla generálna vikárka a povedala, že si máme sadnúť ku generálnej matke. Môj večne nízky tlak by v tom momente prekonal aj tep kolibríka. Ešte stále som neverila tomu, že som na kapitule, kde doteraz chodili výlučne provinciálky s delegátkami. A teraz večera hneď po boku sr. Yvonne Reungoat. Vďaka jej veľkému srdcu a schopnosti komunikovať nielen v taliančine, francúzštine a španielčine, ale aj v angličtine sme našli spoločnú reč. Rozprávali sme sa aj o Vysokých Tatrách, na ktoré si spomínala v súvislosti s vizitáciou Slovenska a o Mediálnej škole, ktorej myšlienka sa jej veľmi páčila. Bolo zaujímavé sledovať, koľko vecí si sr. Yvonne pamätá a aký obrovský má prehľad o svojej rodine.

 

Rodinnosť v rozmanitosti

V súčasnosti má Inštitút dcér Márie Pomocnice 13 274 sestier a je najpočetnejšou ženskou rehoľou na svete. To sa odráža aj na sestrách. Sú naozaj odlišné. Od belošiek, cez áziatky až po tie najtmavšie černošky. V sivých, ale aj v bielych habitoch. A dokonca aj bez habitov. Aj ich pôsobnosť a činnosť je v rôznych častiach sveta odlišná. Čo ich však spája, je ich zakladateľka Mária Dominika Mazzarellová, don Bosco a láska k nám mladým. A tej tam bolo naozaj namraky. Srdečnosť, otvorenosť a záujem sestier o nás mladých tam boli koncentrované ako voda v jazere, alebo ako hviezdy na nebi (aj keď tie sú v skutočnosti ďaleko od seba, ale na druhej strane – zo zeme ich je vidieť neskutočne veľa). V takomto prostredí sa nedalo neusmievať. Keby sa tam chcel aj človek na niekoho hnevať, asi by to nedokázal. Bolo tam vytvorené naozaj veľmi rodinné prostredie.

Staré a stále mladé

Na kapitule je momentálne 194 sestier. Niektoré už majú naozaj za sebou krásny vek. Najstaršia sestra sa volá Aurelia Rossi. Má 77 rokov a pochádza z Milána. V súčasnosti je provinciálkou v Čile (áno, provinciálkou!) a na kapitule je už po siedmy raz. Človek by si predstavil babičku so šatkou oviazanou popod bradu a podopierajúcou sa o palicu. Ja som sa však stretla so sestrou, ktorá bola veselá, plná energie a radosti zo stretnutí s ostatnými sestrami a mladými. Je zaujímavé, že človek, ktorý sa celý život rozdáva, ktorý celý život žije s mladými a je v neustálej činnosti dokáže aj napriek vysokému veku byť stále mladý. A to mladý srdcom. Takýchto sestier tam bolo viac. Z toho dôvodu bola pre mňa zaujímavá aj skúsenosť z práce v lingvistických skupinách, kde sme (sestry a ja :)) hovorili svedectvá o tom, kedy a čím nás mladí ľudia inšpirovali, v akých čnostiach nás predbehli a čo sa od nich môžeme učiť. Ďalšia časť diskusie bola zameraná na zmeny, ktoré by mohli vytvoriť dom, ktorý evanjelizuje. Rozprávali sme o spoločnom stolovaní sestier a mladých a pozvaní k spoločnej modlitbe.

V asi 15-člennej anglicky hovoriacej skupine som bola jediným laikom. Vekový priemer sestier odhadujem na cca 50 rokov (ale človek nikdy nevie, koľko majú sestry v skutočnosti, lebo naozaj vyzerajú veľmi vitálne). Spoločná diskusia a zdieľanie mi len otvárali oči, keď som počúvala, s akým zápalom sestry hovorili o mladých – o ich potrebách, ale aj o ich prínose pre sestry. Bolo pre mňa veľkým povzbudením vidieť sestry, ktoré po vyše mesiaci strávenom v rozprávaní a uvažovaní boli plné energie a zápalu pre svoje poslanie; sestry, ktoré nie sú vyčerpané a znechutené dobou a prostredím, ale ktoré sú plné mládežníckej radosti – ktoré berú svoju existenciu v konkrétnej krajine ako veľkú možnosť, príležitosť pracovať na tom, čo pred skoro dvesto rokmi začal don Bosco. 

Videoblog

Na záver ešte jedna perlička, ako sa evanjelizuje v Amerike: počas olovrantu sme sa spontánne zhromaždili v kuchyni a rozprávali v malých neformálnych skupinkách. Zrazu k nám prišla jedna sestra z Ameriky s tabletom v ruke, že či odkážeme niečo jej deckám. Že ona im robí zo svojich ciest takéto videoblogy. Sánka mi spadla skoro ku kolenám. Sestra vo veku asi mojej maminy, moderátorský typ. Využíva naplno moderné technológie, aby sa k mladým priblížila ako sa len dá. Nebojí sa pádov a zlyhaní. Ešte nezabalila svoj život do krabičky označenej nápisom „Mňa už nič nové neučte!“

Aj keď bola stovky, ba priam tisícky kilometrov od nich, dokázala byť s nimi. A to spôsobom, ktorý im je blízky. Aj takouto formou sa dá byť s mladými domom, ktorý evanjelizuje.

Júlia Čižmárová

13.10.2014 19:02