Už neskúšajú moje hranice

Už neskúšajú moje hranice

Je tomu presne desať rokov, čo ma sestry MC (misionárky lásky) zobrali zo sebou prvýkrát do rómskej osady v Plaveckom Štvrtku. Bol som študentom 5. ročníka sociálnej práce a môj prvoplánový cieľ bol urobiť v rómskej osade výskum na moju diplomovú prácu. Navštívili sme zopár rodín. Keď sme potom stáli v Plaveckom Štvrtku na zástavke, tak som si uvedomil, že sa mi trasú kolená.

Do osady sme chodili pravidelne každý týždeň v stredu. V nedeľu sme brali so sebou deti na sv. omšu do farského kostola v Plaveckom Štvrtku. Po roku sme sa so sestrami dohodli, že si prenajmeme súbor z unimobuniek a vytvoríme v osade stredisko. V stredisku som bol zamestnaný a trávil som v osade každý pracovný deň. Práca bola náročná. Deti aj mládež neustále skúšali, kde sú moje hranice. A tak sa stalo, že som sa v istom okamihu ocitol na pokraji vnútorného kolapsu. Rozhodol som sa napokon, že ostanem a som tomu veľmi rád, pretože by som v opačnom prípade nikdy nevidel ovocie toho, čo som zasial.

Dnes do Plaveckého Štvrtka chodím už  iba ako dobrovoľník raz do týždňa na dve hodiny. Venujem sa mládeži, ktorú som vychovával, keď boli ešte deťmi. Ich osudy sú rôzne. Niektoré z dievčat sa stali matkami a chlapci otcami. Najväčší pomocníci zasa do nášho strediska nechcú ani vojsť a namiesto nich prišli iní. Ale keď vidím mojich Rómov ako sa hrajú počas herne a keď vidím, že sú so mnou schopní krátko sa pomodliť a vypočuť si malú katechézu, tak si hovorím, že to má zmysel. Každý týždeň, keď sa mi nechce z pohodlia domova ísť do osady, vraciam sa domov s pocitom, že ma moji Rómovia majú radi a že to stále stojí za to. Moje hranice už neskúšajú. Veľmi dobre ich poznajú a vedia, že ich musia rešpektovať. Mladých je v stredisku počas herne cca 40 a tak sa občas stane, že treba niečo riešiť. Ale mojím súčasným najväčším problémom je, ako zabrániť malým deťom, aby sa nedostali v neskorších hodinách do strediska. A keď mám toho plné zuby, tak mi kolega Mišo pomôže alebo mi pomôžu moji mladí a raz dva spravia s deťmi poriadok.

Mladí z prvej generácie dobrovoľníkov mi dali prezývku „vajda“. Hoci nemám taký rešpekt v osade ako by vajda naozaj mal mať, pravdou je, že sa po osade bojím chodiť po tme iba kvôli psom. Ináč viem, že mi tam nikto neublíži a môžem pokojne vojsť do ktoréhokoľvek domu. Na prezývku „vajda“ som hrdý a beriem ju ako kompliment.

 

„vajda“ Mgr. Tomáš Florián, dlhoročný dobrovoľník v rómskej osade v Plaveckom Štvrtku

 

Máš chuť pomôcť vo výchovno-vzdelávacej a voľnočasovej činnosti v rómskej osade v Plaveckom Štvrtku? Doučovať, viesť krúžok alebo stretko? Alebo nám pomôcť iným spôsobom? Ozvi sa na laura.kremnicka@gmail.com.

Tento projekt bol financovaný s podporou Európskej komisie. Tento článok reprezentuje výlučne názor autora a Komisia nezodpovedá za akékoľvek použitie informácií obsiahnutých v tomto článku.

 

sr. Hela

06.11.2012 15:41