Cestou sa modlili za každú haváriu
Nevedela som si predstaviť presedieť toľko kilometrov na bicykli. Ale boli sme odhodlané.
Zraz sme mali ráno na fare, kam sme prišli, aspoň podľa nás, zbalené minimalisticky. Naša cesta začínala v Petržalke na hrádzi, pokračovala cez most Lafranconi a ďalej do Devína. Pokračovali sme na Záhorí po cyklotrase v lesíku, ktorá bola prerývaná koreňmi stromov a obklopená pokosenými epickými poľami. Doviedla nás až po ramená jednej nemenovanej rieky, na ktorej stáli rybárske domčeky. Rozprávkové miesta. Niektorí k tým miestam zarátali aj ťažisko ropy na Slovensku, okolo ktorého sme prechádzali. Okrem pozorovania okolia bolo treba dávať pozor na mapu a značenie, ktoré nebolo až také jasné. Občas sa nám zdalo, že sme blízko a zároveň ďaleko od cieľa. Keď sily dochádzali, prichádzala únava. Ale aj tak sme naďalej šliapali do pedálov. Našťastie sme však mali aj prestávky. Zastaviť, narovnať si skrčený chrbát, dodať tekutiny a znovu vysadnúť. Prestávka však znamenala aj stretnutie s „autovou skupinou“, prehodiť pár slov, zistiť čo nové. Keďže dve z nás nemohli ísť na bicykli, sprevádzali nás autom aj s našim šoférom. My sme našťastie nešoférovali. Každý by si myslel, že v aute bude nuda, ale s takou spoločnosťou, akú tvorili oni, nuda byť nemohla. Oni sami tvrdia: „Nenudili sme sa ani sekundu. Okrem hádaniek, z ktorých nás už boleli mozgové závity, nechýbala ani hudba na plné pecky, tancovanie a povzbudzovanie báb, ktoré bicyklovali. Cestou tam sme sa modlili za každú haváriu, čo sa stala, čiže stále.“
Prvý deň sme zostali u rodičov a starých rodičov a prarodičov kamarátky našej animátorky, kde sme plánovali stanovať na ich záhrade. Sťažovali sa nám, že tam nikdy neprší, ale my sme im ten dážď priniesli. Keď sme rozložili jedlo a stany, začalo pršať. Ale mali tam aj striešku, tak sme sa uchýlili pod ňu a stanovali tam. Taký luxus nemá každý. Našťastie sme také štíhle, že sa nás päť zmestilo do stanu pre troch. Ten jediný bol totiž suchý. Ráno nám dedko uvaril čajík a obsypal nás hádankami.
Chceli sme ísť do Čiech, ale keďže hlásili dážď, rozhodli sme sa pre Šaštín, kde nás ubytovali Saleziáni. Ostali sme tam jeden deň, aby sme prečkali to škaredé počasie. Vtedy sme si začali vážiť luxus - posteľ. Nezabudli sme sa pomodliť ruženec, ísť na zmrzlinu, zahrať sa parlament, dovidieť alebo nedovidieť na mesiac a rozprávať sa. Bolo nám úžasne. Dostatočne sme si oddýchli, nabrali nových síl. Dokonca sa aj psychicky pripravili na dlhú trasu smerom domov. Ani sme si nevšimli, ako tie kilometre ubiehali, až ubehli. Stáli sme pri fare a balili si veci na poslednú zastávku - domov.
Čo sme sa naučili??? Nevymazávať fotky, zapásavať sa, čo je to ešus, jesť dobrý hostinec, stavať stan a mnoho ďalších múdrostí a dobrých vecí. Sme tiež vďačné, že nás sprevádzali dvaja šarmantní muži, bez ktorých by sme sa ten stan určite nenaučili postaviť.
05.08.2015 10:59