Prečo by Kika chcela byť animátorka
V poslednej dobe som sa veľmi zamýšľala nad tým, aké to asi je, byť animátorom. Taktiež som zisťovala, akým smerom by som sa chcela do budúcna vybrať. A verte mi či nie, mám v pláne začať s animátorstvom. A aký je môj životný cieľ?
Ja: „Aké to je byť animátorom?“
Animátor: „Je to super, aj keď niekedy dosť namáhavé.“
Ja: „Práve preto chcem byť aj ja animátorkou. Mám rada tie malé úprimné deti. Jednoducho na rovinu povedia svoj názor. Často sa človek učí od malých detí. A aj keď to je náročné, tak to nevadí, lebo s deťmi je vždy zábava. A to ma aj tieto posledné roky na tábore naučili. Uznávam, nevyzerám ako človek, ktorý by mal rovno v obľube deti. Ale opak je pravdou. Aj keď ja mám radšej prácu s ľuďmi, ktorí sú postihnutí. Ľudia s Downovým syndrómom, vozičkári… A niekedy ma aj dosť baví sledovať, ako na takýchto ľudí reagujú menšie deti.“
Animátor: „Takže v budúcnosti sa chceš venovať týmto deťom? Akože robiť nejakú špeciálnu pedagogiku alebo také dačo?“
Ja: „Jasné, že áno! A takýmto deťom by som sa nikdy nevenovala, keby som nespoznala moju kamarátku, ktorá má práve Downov syndróm. Ono to celé bol vlastne jeden veľký a pekný príbeh. Najprv sme sa nejako nebavili. Začali sme spolu chodiť na spev. A tam... tam ma jedného dňa po prvýkrát v mojom živote objala. Nevedela som, čo jej povedať. Tak som bola ticho. Cítila som niečo krásne. Niečo, čo som nevedela opísať. Pretože niekedy nemáme toľko slov, aby sme to krásne opísali, iba to cítime. A tak som ju objala aj ja a niekoľko sekúnd sme takto boli. Iba v objatí. Potom ma pozvala k nej na oslavu. Do divadla, v ktorom hrá. Bolo tam veľa detí ktoré mali Downov syndróm, boli tam aj deti na vozíku a deti, ktoré mali rečovú vadu. Keď som došla z oslavy domov, povedala som si, že práve títo ľudia budú moja budúcnosť. Častokrát si ani neuvedomujeme, čo krásne nám BOH dal. Dal nám ich, aby nám skrze ne ukázal, čo je to skutočná láska. My sa väčšinou rozplačeme, keď nám niekto vypne poistky na počítači, na ktorom hráme Minecraft alebo Laru Croft. Sme niekedy nešťastní kvôli úplným blbostiam. Často sa ľutujeme. A títo ľudia? Sú šťastní aj v nešťastí. Aj keď majú veľa starostí a problémov, stále sa usmievajú. Majú také zamatové srdce, ktoré učí nás zdravých, ktorí sa každý deň sťažujeme, že nemáme dostatočne veľké autá, domy, že máme taký problém a hentaký problém... Takú lekciu pokory nám títo ľudia udeľujú, že by sme sa väčšina z nás mali hanbiť! A to si ja na týchto ľuďoch vážim.“
Animátor: „Tak to je naozaj silné!“
Takýto pekný rozhovor som pred pár dňami viedla s jedným animátorom. A aj vďaka tomuto rozhovoru vznikol dnešný článok, ktorý by možno ani nevznikol, keby sme nenačali tieto témy. Dúfam, že sa vám článok páčil a taktiež vás povzbudzujem k jednej veci. Nebojte sa robiť animátora deťom a taktiež aj deťom, ktoré sú nejak zdravotne obmedzené alebo majú NIEČO NAVIAC.
23.08.2021 19:10