Utiekli sme s Izraelitmi do Egypta
Tohtoročný tábor bol už od začiatku tradičný. Tradičným ho robilo už miesto zrazu, ktoré bolo, ako obyčajne, pri kostole na Daliborovom námestí, teda nie na hlavnej železničnej stanici v Bratislave.
Okolo 70 detí spolu s animátormi nasadli do autobusov a cestovali až na miesto tábora – RZ Jedliny v Kostoľanoch pod Tribečom.
Ešte pred obedom bola ubytovacia hra, počas ktorej deti získavali „občianky“ v egyptských hieroglyfoch, lúštili ich a podľa nich si aj našli svoju izbu, kde sa potom ubytovali. Deti boli takto rozdelené do 7 rodiniek – 7 Izraelských kmeňov: Benjamín, Simeon, Lévi, Júda, Neftali, Jozef a Ruben. Po obede sa jednotlivé rodinky odobrali na príkaz faraóna stavať pyramídu, lebo faraón ešte nemalv tábore pyramídu.Faraónovi sa už vtedy zdalo, že Izraelitov je priveľa, „nič nerobá“ a tak im ešte po večeri dal za úlohu ťažiť tehly a nosiť ich do jeho skladov – teda „behacia hra na unavenie po tábore“.
Utorok sme začalihranou scénkou (Kubenko čítal a herci hrali), v ktorej Mojžiš v zlosti zabil (iba akože) faraónovho vojaka. Nasledovala duchovná obnova zameraná na to, čo ohrozuje život človeka či už po fyzickej, alebo duchovnej stránke. Tí, ktorí v sebe spoznali neúctu k životu, či už ku svojmu, alebo priateľovmu, mali možnosť ísť na svätú spoveď. Po obede boli športové turnaje a po večeri scénka ako sa Mojžiš, vo vyhnanstve z Egypta, na púšti rozprával s Bohom v horiacom kry. Nasledovalo nočné putovanie so zviazanými očami k horiacim krom – pochodňam, kde bola deťom zvestovaná priliehavá myšlienka na zamyslenie (don Bosco by povedal, že také „slovko do uška“).
V stredu deti spoznávali 10 egyptských rán, či už kobylky, komáre, mor na dobyku, alebo záplavu žiab. Faraón však nechcel ani po 9tich ranách prepustiť izraelské kmene – rodinky a tak mu Mojžiš oznámil, že umrú všetci prvorodení. Nás sa to však nedotklo, lebo sme vedeli, že veraje dverí máme potrieť krvou a večer sme teda slávili kresťanskú adaptáciu židovského obradu Paschy. Tú inak aj doteraz vždy oni slávia na Veľkú Noc, lebo si vtedy pripomínajú útek z Egypta. Jedli sme horké byliny, pripravovali nekvasené chleby a iné.
Štvrtok sa nám nakoniec pod vedením Mojžiša podarilo uniknúť faraónovým vojskám. Ráno sme narýchlo utiekli z tábora a cestou sme sa zastavili na neďalekom hrade Gýmeš. Taktiež sme boli pozrieť kostolík v Kostoľanoch, ktorý má najstaršie (asi 1100 ročné) fresky v strednej Európe takého typu. Po návrate do tábora sme úspešne prešli cez červené more – bazén (vyšlo to až na druhý pokus) a začali sme si užívať slobodu od faraónovych príkazov. V odvážnej noci bola pre odvážnych ešte odvážne prichystaná skúška odvahy.
Na ďalší deň ráno sme po celom tábore našli napadanú „mannu“, teda lupienky, chleba a syry – teda naše raňajky. Nasledovalo bujaré užívanie si slobody hrami a rôznymi stanovišťami. Podvečer išiel Mojžiš na horu Sinaj pre Desatoro a zatiaľ si vyslobodené izraelské kmene v tábore vyrobili zlaté telatá, všelijako sa poobliekali a iné. Keď sa Mojžiš vrátil, zbadal naplno pustenú hudbu vo večerných hodinách, minidiskotéku ohľadom teľát a iné. To už ležalo Desatoro rozbité na zemi a rodinky sa teda v tichu zišli na večernú modlitbu. V nej sa deťom vysvetlilo, že napriek strate tabúľ prikázaní nevernosťou, nám dobrý Boh vpísal svoj zákon aj do srdca a tak sme v pokoji zaspali.
Sobota sa niesla v dodržiavaní nespočetných (no dobre, boli spočítateľné, konkrétni boli asi 3) príkazov o sobote, pričom každý kmeň postavil archu podľa inštrukcií v knihe Exodus. Mimochodom, väčšina scénok bola relatívne presne (literaly) hraná podľa tejto knihy a asi sa podarilo aj všetkým deťom priblížiť, že kresťanstvo vychádza aj zo Starého Zákona. Takže po obede sme sa odobrali dobiť už konečne po 40 rokoch putovania na púšti (cca 40 hodín od úteku v stredu) Kanán. Na naše prekvapenie (U dont say!) nás čakal boj s Amalekitmi, ktorí boli skoro nezraniteľní. Akonáhle však rodinky vyšli do boja pod vedením Mojžiša aj s archami, začali vyhrávať a veruže aj vyhrali. Na malom vŕšku potom Mojžiš, keď uvidel zasnúbenú krajinu, odovzdal ducha, zomrel a novým vodcom sa stal Jozue. Oslavy dobitia Kanánu pokračovali až do neskorého večera, všetci sa dosýta vytancovali a upevňovali sa novovzniknuté táborové priateľstvá, vymieňali sa kontakty a iné.
Nedeľa bola dňom aj reálneho odchodu do krajiny, ktorú nám Boh pripravil – do našich domovov, ktoré sú presne také ako zasnúbená zem, stačí len zmeniť uhol pohľadu. Tak sme sa autobusmi okolo 4tej vrátili do našeho mesta k rodičom.
Za seba však môžem povedať, že tento tábor nebol o ničom, bol plný zábavy, tancovania, kúpania, ale aj počúvania príbehov o Božom ľude, či vyskúšaniu si námah a iné. Nedá mi ešte nespomenuť aj vplyv súčasnej hudobnej (žial aj dekadentnej) kultúry, čo v praxi znamenalo, že išli 4 pesničky dokola – zvolávačka, tacata, disco, disco, party, party a Call me maybe... Ešte veľa rečí a zábavy mali deti aj ohľadom golferského psa „Bono“, s krycím menom „Kono“, ktorý nás sprevádzal pri všetkých hrách aj výletoch.
No, práve ste dočítali a možno je to bláznivé, ale tu je naša webstránka:www.daliborko.sk, tak sa na tábor nezabudnite prihlásiť aj o rok...
30.08.2012 12:50