Päť týždňov v Bulharsku
Toto leto som od Videsu prijala výzvu stráviť mesiac v Bulharsku s českými saleziánmi pôsobiacimi v Starej Zagore. A opäť, a ešte intenzívnejšie sa mi potvrdilo to naše (nielen) Videsácke „klišé” – že výmenou za kúsok svojho času, trochu snahy a ochoty dostaneš neporovnateľne viac. A hoci mi je to známe, i tak ma táto skúsenosť dokázala prekvapiť tým, že mi dala omnoho viac, ako som čakala (a to som toho čakala dosť).
Na misii som strávila presne päť týždňov. Okrem komunity, ktorá tam dlhodobo pôsobí a je zložená zo štyroch českých a jedného argentínskeho saleziána, som sa tam stretla s ďalšími dobrovoľníkmi z Česka. Prvý týždeň po príchode som sa zúčastnila prímestského tábora, ktorý tam nazývajú “Chamala za Machala”, čo je rómsko-bulharské slovné spojenie a znamená priatelia zo štvrte. Robí sa pre deti z rómskej osady Lozenets, ktorá leží hneď vedľa saleziánskeho strediska. Lozenets má niekoľko tisíc obyvateľov, ktorý žijú vo viditeľne rôznych stupňoch chudoby. Z vlastnej skúsenosti sa odvažujem tvrdiť, že vo všeobecnosti je ich životná úroveň porovnateľná s rómskym obyvateľstvom žijúcim u nás. A podobne ako u nás, je aj tu jeden z najväčších problémov nedostatok vzdelania. Preto okrem kostola budujú saleziáni v Starej Zagore aj školu.
Ja som mala to šťastie, že hneď prvú nedeľu, ktorú som tam bola sme oslavovali, pretože sa krstili tri dievčatá z osady. Krstiny, ale aj ostatné bežné liturgie slávia saleziáni vo východnom obrade pre Rómov, aby sa čo najviac priblížili k ich mentalite. Je aj podobnejší s pravoslávnym svätením, kt. vyznáva až 60% Bulharov. Na rozdiel od toho, ku katolíckej viere sa hlási iba 1%.
Nasledujúci týždeň som strávila na chlapčenskom tábore v horách. Bulharské hory ma prekvapili. Sú nádherné. Aj čisto chlapčenská bulharská spoločnosť ma milo prekvapila. Hoci úroveň mojej bulharčiny bola v tomto období stále len tesne nad úrovňou mrazu, veľmi pekne ma medzi seba prijali. Väčšinu času sa trávilo vonku – na lúkach, v lese, behaním, skákaním… a na to netreba vedieť skladať gramaticky správne vety. Väčšinou.
Tretí týždeň som bola na tábore s dievčatami z Lozenetsu na severe Bulharska, v jednej z mála katolíckych dedín. Pri dievčatách som pociťovala ťažkosti z obmedzenej verbálnej komunikácie omnoho viac. Celkovo, byť v prostredí s neznámym jazykom bola skúška pokory. Na začiatku mi to prišlo ako obrovská bariéra. Veď ako sa mám priblížiť k deťom, ak ich ani nedokážem osloviť? Časom sa to našťastie zlepšovalo. Osvojovala som si viac Bulharčinu a simultánne s tým som prichádzala na to, že nerozumieť vlastne nie je až taká katastrofa, a že jazyk nie je všetko, lebo komunikovať sa dá aj mnohými inými spôsobmi.
Zvyšok času v Bulharsku som potom strávila opäť v Starej Zagore, kde sme mali každý deň doučovanie a hry s deťmi, až kým neprišiel deň, keď som sa už musela rozlúčiť a vrátiť sa späť domov. A odchádzalo sa mi veru ťažko... Ešte dlho mi bude chýbať duch toho miesta, otvorení ľudia, spokojné deti, veselí saleziáni, balkánska náladička a spoločné večere pre dvadsiatich, gréckokatolícke omše v bulharčine s deckami a so všetkými možnými spevmi (malo to čaro…) a tisíce ďalších malých dôležitých drobností.
Ak by ste chceli podporiť misie v Bulharsku, dozviete sa viac na ich oficiálnej stránke: https://www.sdb.cz/bulharsko/stara-zagora/
23.08.2022 10:10